Deň na pitevni

Už nepíšem pre tento blog, ale stále si zapisujem pre seba nejaké zamyslenia, ku ktorým sa neskôr vraciam, akési "rady do života" sám sebe. Zapisujem si tak veci, na ktoré som prišiel. Dnes som si po návšteve pitevne urobil tento záznam a kopírujem ho aj sem.


Pri exkurzii na pitevni som sa okrem zaujímavých topologických pozorovaní a sledovania pútavého rozprávania Sašky, čo zaujímavé sa v ľudskom tele nachádza, zamýšľal aj nad smrťou a nad "odídením" človeka do večných lovíšť - je mi jasné, že človek, jeho nehmatateľné vnútro, bude tráviť zvyšok večnosti niekde inde. To, čo sa týka tohto sveta, teda to telo, ktoré sa rozpadne (ak ho nenaložíme do formaldehydu ;-) je všetko len dočasné...





Zamyslel som sa aj nad svojou existenciou, na čo sa mám teda sústrediť, keď všetko hmotné, a tiež moje telo, je pominuteľné?

Musel som sa modliť. Prosil som Pána, aby mi ukázal, čo mám robiť. Aby ma viedol, povedal mi, čo s mojím životom zamýšľa - aby nebol zbytočný.

V poslednej dobe sa ešte viac snažím brať svoje povinnosti vážne, uvedomovať si hodiny, ktoré mám a niečo vykonávam, a vyberať, čomu ich venujem. Lebo nie je správne flákať svoje povinnosti (či už je to škola, alebo práca). Podobá sa mi to na to, keď človeka "udusia" svetské povinnosti, na druhú stranu sa na ne nemôže vykašľať. Teda, nechcem sa dostať do extrému, kde by som sa nimi naozaj nechal pohltiť. Potrebujem Boha a jeho pohľad. Veď predsa on vie, prečo nás stvoril, no nie? ;-)


Ako hovorí MJ (Martin Mareš) vo svojej hlavičke:

          "Don't take life too seriously --
           you'll never get out of it alive."

A je to pravda. Je to istota, že umriem. Umrieme. Môžem z toho byť smutný, môžem zaklopiť uši a oči a rýchlo na to prestať myslieť a ignorovať, že tá chvíľa príde, ale myslím, že to môže znamenať aj niečo dobré: istotu. Kto mi môže sľúbiť niečo so 100% istotou? Ľudia dnes hľadajú istoty, a samozrejme úplnú nikdy nenájdu. A ľaľa, teraz vidím niečo, o čom som stopercentne presvedčený..!

Zomriem a pôjdem niekam inam. Ako vraví biblia, po smrti príde súd, a ja sa budem pred tým, ktorý je nad nami, zodpovedať. Čo by teda nedopadlo dobre, keby si ma Boh odchytil a súdil podľa toho, čo som napáchal... V tejto súvislosti mám rád verš v Jánovi (5:24) o tom, že kto verí v Ježiša, nepôjde na súd, ale už prešiel zo smrti do života. Je to naozaj zo strany toho čistého, ktorý položil za mňa život na kríži, niečo veľké. No kto by za mňa dal ruku do ohňa? Nikto z mojich známych alebo blízkych, a ani by mi to nepomohlo, ale on dal aj to posledné, a tým už moju pozdĺžnosť voči Bohu splatil a nemusím ju platiť ja.

Čo som si mohol aj vďaka dnešnej pitevni uvedomiť, je, že nie som odtiaľto, som tu len dočasne, len akoby prechodne - prechádzam tadiaľto, týmto svetom, ale nie som tu skutočne doma, domov mám tam hore. "Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby vás, keď príde vaša hodina, prijali do večných stanov" - tieto slová mi na pitevni rezonovali v ušiach, a tahalo ma to, aby som nehľadal toľko svoje šťastie a výhody, ale pomáhal druhým.

Premýšľam, čo urobiť, aký mať postoj k tomu, čo človek robí a prečo. Samozrejme nie je zlé, ale dobré, zarábať peniaze. Je ale zbytočné, ak to robí bez účelu. Keby som bol malé decko, ktoré dostáva, čo chce, a mám sa vychovať, asi by som sa viedol k tomu, nestrániť sa peňazí, ale byť tvorivý a hľadať spôsoby, ako ich použiť na dobré pre druhých. To by som aj chcel realizovať.


K tomu premýšľaniu ma priviedla dnešná návšteva na pitevni.